Princ bez koruny... a kľúčov

Autor: Marianna Petrová | 2.6.2016 o 1:05 | (upravené 2.6.2016 o 7:34) Karma článku: 3,50 | Prečítané:  390x

Tak si začínam písať blog aj ja. Nechcem nič dôležité povedať svetu, len tu písať o milých veciach, ktoré sa mne či okolo mňa udejú. Ak vás aj pobavia, o to budem radšej. 

K zvereňovaniu historiek na blogu ma inšpiroval jeden kamoš, ktorý si týmto vyslúžil úplne prvú časť mojich príbehov z Bratislavy. Dovoľte mi teda predstaviť vám nášho zbožňovaného Princa.

Náš je preto, lebo ho zbožňujeme viaceré ženy. 

Zbožňovaný preto, lebo aj keď my, jeho kamošky, máme svojich frajerov, partnerov, alebo jednoducho aj iných kamarátov, ako je on, VŽDY, keď sa stretneme, aby sme si pokecali o našich ženských megastarostiach, rozoberáme nakoniec primárne Princa. Rady sa s ním stretávame, chodíme s ním von, do kina, popíjame alko aj nealko, delíme sa s ním o pizzu aj o názory, často uletené, ale aj nenormálne odborné, je s ním sranda, preto ho zbožňujeme.

Princom je preto, lebo sa vôbec nebráni tomu, keď ho tak trochu obskakujeme. 

Vlastne to má veľmi rád.

Nedvíha telefóny, keď mu voláte, ozve sa vám potom aj po niekoľkých dňoch, nedostaví sa na stretko, ktoré si s ním dohodnete, prípadne LEN mešká, potom vás neoblomne ťahá von, aj keď to nemáte dohodnuté, a vy neviete prečo, ale idete. Hoci len na hodinku medzi tým, ako odídete z jednej práce a utekáte do druhej. Neviete sa naňho hnevať, ofučať sa pre hlúposť, ktorú vyviedol, práve naopak, ešte viac vás to potom k nemu ťahá.

Niekedy sa pýtam (a istotne aj iné členky jeho fanklubu), prečo to vlastne robíme? Možno mi to po prečítaní tohto blogu vysvetlíte vy. 

Možno sa to z predošlých riadkov nezdá, ale Princ je úžasný človek. Vo vzťahu k priateľom tak svojsky starostlivý a nevypočítavý. Dokáže vás nakŕmiť aj vtedy, keď má prázdnu chladničku, vypočuť, aj keď už viac spí ako bdie, a upokojiť, keď máte chuť niekoho nakopať do zadku. Neviem, ako sa správa v práci, ale myslím si... bóže, no tak je to obchoďák, tak asi ako sa len môže správať.

Princ má ale dobré srdce. Neviem o nikom, komu by nejako vedome ublížil. A to ja viem o ňom už kopu vecí. Nastavuje nám zrkadlo. Teda neviem, ako ostatným dievčatám, ale mne rozhodne.

Kto ma pozná, veľmi dobre vie, že mne sa zrkadlo nastavuje ťažko. Lebo keď sa mi nepáči, čo v ňom vidím, odraz v ňom ignorujem. A niekedy aj toho nastavovateľa.

Odpustite mi.

Princ mi zrkadlo nastaviť dokáže. Bohovsky to zvláda v situáciách, keď chcem zrkadlo nastaviť ja jemu. Je majstrom obracania pozornosti z jeho prehrešku na prehrešky iných. Kúzelníkom, ktorý zázračne prečaruje váš hnev na zamyslenie sa nad sebou. 

Raz sa mi takto pričaroval na návštevu. Neplánovanú, netradičnú, spočiatku som dokonca nevedela, či je to on alebo niekto iný, kto prišiel. To už je teda kúzlo, však?

Vracala som od kamošky, s ktorou som hľadala životné pravdy. Kde inde, ako vo víne. Nie dlho, ale asi niekde medzi siedmou a desiatou večer. Veľa sme rozprávali a vína sme fakticky nevypili veľa. 

Asi však dosť na to, že keď som vystúpila z výťahu a našla som pred dverami svojho bytu spať človeka, musela som si zatriasť hlavou a presviedčať sa, či nemám halucinácie.

Keď som prekonala počiatočné popieranie reality a uvedomila si, že na rohoži pred bytom mi skutočne leží do klbka schúlený človek, začala som riešiť, či je to bezdomovec, alebo nejaký chlap, ktorý sa mi takto srandovne snaží dvoriť. Ešte by to mohol byť niekto zo susedov, ktorému som niečo vyviedla. Ale ja u seba doma nevyvádzam nič. Bohužiaľ. Taký nudný je ten môj život.

Odvážila som sa k nešťastníkovi spiacemu na koberčeku skloniť, keď mi došlo že to bude asi Princ. Zatriasla som ním. Jemne. Ale začínala vo mne vrieť zlosť.

Na chodbe máme asi desať bytov.

V každom bývajú v priemere dvaja ľudia.

Môj byt je priamo oproti výťahom. Malý, ale na 30 štvorcových metrov sa zmestí plnohodnotná kuchynská linka, aj plne vybavená kúpeľňa, šatník, veľký stôl, bicykel, knižnica a jedna posteľ. Zatiaľ len jedna. Nebývala som tam viac ako dva roky.

„Odkedy tu si?"

„Asi od šiestej. Zabuchol som si doma kľúče a v práci sa mi vybil telefón. Nemal som kam ísť."

Viete, koľko ľudí vystúpi medzi šiestou a desiatou večer z výťahu na našom šiestom poschodí? Možno nie veľa. Ale zo desať ich okolo Šípkovej Ruženky na mojom prahu prejsť muselo.

„Kto ťa pustil do baráku? A čo ti to napadlo, uložiť sa mi rovno pred dverami?!"

„Bol som unavený. Myslel som si, že z práce prídeš rovno domov."

„Veď ja ťa ani nemám kam uložiť! Nemám ďalšiu posteľ ani perinu!" hnevám sa, keď otváram dvere.

„Čo si teraz všetci tí ľudia, čo ťa tu videli spať na mojej rohožke, o mne pomyslia?"

„Ako môžeš byť taký nezodpovedný a zabuchnúť si kľúče?"

„Toto sa predsa nerobí!"

Pamätám si len tieto výčitky, ale istotne ich bolo viac. Áno, reagovala som hlúpo, ale vtedy som bola stopercentne presvedčená, že reagujem správne. Princ mi totiž pár týždňov predtým nechtiac oblial čerstvo vymaľovanú stenu. Bielu. Snehobielu. Červeným vínom. Dodnes tu mám ten jeho kráľovský výtvor.

Princa mám veľmi rada, ale napaprčená a červená od zlosti som bola ako moriak. A ak si myslíte, že sa začal pod paľbou mojich výčitiek kajať, mýlite sa. Elegantne si počkal, kým moje ženské besnenie skončí a zahájil svoju efektívnu kázeň o priateľstve, pokore a pomoci iným.

„Nie, že by si bola rada, že som prišiel práve za tebou, aj keď som v tejto ťažkej chvíli mohol ísť za kýmkoľvek iným. Vybral som si TEBA... mala by si mi poďakovať a tešiť sa z toho."

Neverila som tomu, čo sa práve deje.

Začala som sa kajať ja.

Ja neviem, povedzte mi vy: Mal Princ pravdu? Toľko času utieklo, a ja stále neviem, či mal. Každopádne, začala som vyťahovať nejaký matrac a navliekať do obliečky deku. Obliekla som mu aj vankúš. Aby sa mu spalo dobre. Ráno som zavolala kľúčovú službu a tuším ešte Princovho brata a vybrala sa do práce.

Deň ako každý iný.

Akurát ja poučená z večerného zážitku.

Princ nemusí mať svoj hrad, zeme, majetky. Ani korunu na hlave. Má svoje veľmi dobré srdce. A je nenormálne múdry.

Preto ho máme rady? Preto mu všetko odpustíme?

„Vybral som si TEBA..."

Tak ti teda dodatočne ďakujem, kámo.

PS: Nedávno sa čosi podobné stalo aj mne... karma nepustí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?