Detské starosti. Tie naozajské...

Autor: Marianna Petrová | 3.6.2016 o 19:28 | Karma článku: 5,79 | Prečítané:  710x

Do vlečúcej sa električky, kde sme boli natlačení ako sardinky v konzerve, nastúpili na Trnavskom mýte.

On s príjemným hlbokým hlasom, do ktorého by sa zamilovala každá žena. Aj ja by som sa. Možno. Keby som zamilovaná v tej dobe už nebola. Ale vlastne aj keby som nebola, nemohla by som sa doňho. Lebo on už svoju milovanú mal. Bolo mi to jasné podľa starostlivo vyžehlenej košele, ktorej domovská vôňa jednoznačne prerážala ostatné pachy bratislavskej električky.

Ruka v ruke s fešákom po štyridsiatke nastúpila štebotavá blondínka s vrkočmi a svojho zbožňovaného sa nepustila ani vtedy, keď sa predierali medzi ľuďmi od dverí do zadného kúta vozňa. Určite to poznáte, že keď sa dvaja majú radi, chcú byť jednoducho sami, spolu, mimo davu. Aj keď je to upravený fešák a fešanda so štebotavým hlasom a nemajú vlastne dôvod sa nikde a pred nikým ukrývať.

V „ich" zadnom kúte som bola aj ja. Niežeby ma tam potrebovali, ale sedela som tam už také dve, tri zastávky, čo som sa v tej električke viezla. Chytila som si posledné voľné miesto v tomto čarovnom prepravnom prostriedku, čo sa mi, popravde, zadarí len málokedy.

Párik, ktorý v električke zaujal všetkých, stál zrazu pri mne. Ruka v ruke, oči v očiach, štebotali si o svojom, akoby tam okrem nich už nikto iný nebol.

„Ja sa s Táničkou už nerozprávam," zachytila som ich rozpravu v tomto bode. Možno tá malá nepovedala „s Táničkou", možno to bola Vierka, Zuzka, Mirka alebo iné pekné dievčenské meno, ale pre pointu, ktorú sa do týchto riadkov pokúšam vtesnať, to pokojne môže byť aj Tánička. To meno sa mi páči.

„Prečo sa s ňou nerozprávaš?" udivene sa pýta fešák s hlbokým hlasom.

„Lebo ona sa ešte hráva s Barbinkami," posťažuje sa blonďavá princezná.

„A ty sa s nimi už vari nehráš...?"

Fešný tatko pohladká nežne dcéru po jej blonďavých vlasoch a tá sa zahanbene pozrie do zeme.

Ak si toto teraz čítajú singláčky a dievčence, ktoré snívajú o rodine, tak vás, milé moje, chcem ubezpečiť, že keby ste videli tú scénu, tak sa bez rozmyslu vrhnete na toho chlapa, aby ste mu vytrhli vlas, a potom doma v tichosti a trpezlivo vyčkávali, kým sa zdokonalia technológie klonovania. Teda vy by ste to možno nespravili, lebo už takého chlapa máte, ale mne to vtedy akože fakt naozaj napadlo. Síce len na pár sekúnd, ale hej. Nesúďte ma, prosím, za to, ani vy chlapi, veď ja nie som feministka ani naivná ženská bytosť. Ale tá scéna, milí moji, by dojala aj vás.

„No niekedy... ale ja mám radšej youtuberov. A Tánička ani nevie, čo to je," sťažuje sa dievčinka úprimne svojmu otcovi. Ruky si stále držia.

„Tak jej to vysvetli. Porozprávaj jej o nich," odporúča výchovne tatík so svojím hlbokým hlasom, ktorým by dokázal spacifikovať aj rozvášneného fanúšika futbalu. 

Dievčatko, ktoré mohlo mať tak osem, deväť rokov, ale to je skutočne len môj odhad, si radu od otca vzalo k srdcu a zamyslelo sa.

„No lenže od koho začať? Ona ich aj tak nebude poznať. Možno ešte tak Goga..."

„Goga pozná každý..."

„No veď to," povzdychne si malá slečna a mne dochádzajú dve veci. Po prvé, že súčasné deti poznajú internet lepšie ako poniektorí tridsiatnici, a po druhé, aké vážne veci to, preboha, musia chúdence riešiť, keď nejaký ich rovesník internet nepozná a ony sa s ním potom nemajú o čom baviť. Veci, ktoré zaujímali mňa, keď som mala sedem, osem či deväť rokov, mi zrazu prišli úplne že trápne. A to si myslím, že som vyrastala v rodine, kde sme mali všetci všeobecný prehľad, rodičia aj umný rozhľad, a voľný čas sme nemárnili vysedávaním za pecou.

Električka sa posunula ďalšími troma zastávkami a párik v rožku vozňa sa od detskej kauzy dostal k závažnejším starostiam.

„A kedy to chceš vybaviť?" pýta sa otec dievčaťa, akoby to bola jeho šéfka.

„Cez víkend!" dostáva odpoveď.

„Ale veď cez víkend ideme k babke."

„Tak budúci víkend!" 

„Budúci víkend príde na návštevu teta Evička..."

Rozhovor pokračuje a ja som si zaspomínala, aké bolo jednoduché komandovať niekedy otca, keď som bola malá roztomilá mrška. Ale jednoduché to bolo fakt len niekedy a fakt len keď som bola malá a moje manipulačné experimenty boli až rozkošne nevinné. 

Každopádne, cestovanie električkami je fajn. Áno, skoro stále sa v nich miešajú rôzne pachy a podivní ľudia, občas je v nich dusno a tesno, ale sú skvelým zdrojom prenádherných príbehov. Teda aspoň pre mňa... mám jednoducho také nevšedné hobby. Sledovať a počúvať ľudí v MHD. Vy to nerobíte? A viete vlastne, kto je Gogo? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?