Poznala som obidve rodiny, nevestinu aj ženíchovu. Vedela som, že sú to slušní a úctiví ľudia, takže som sa musela obliecť viac menej konzervatívne a decentne, do šiat bez náznaku akejkoľvek extravagancie či prehnanej kreativity.
Našťastie som také doma mala, boli krátke a čierne, dokonca sa aj leskli, takže obrovská radosť, nemusela som sa pretĺkať po butikoch a hľadať, čo by sa na takúto výnimočnú príležitosť mohlo asi tak hodiť. Kúpila som si ich, keď som mala ísť do filharmónie, čo bolo síce už dávno, ale na moje veľké prekvapenie som sa do nich ešte stále zmestila. Lodičky som mala také, ktoré mi zatiaľ žiaden kritik môjho svojského štýlu nezvozil pod holú zem, takže bez akýchkoľvek prípravných stresov som bola za pár minút vybavená.
„A na manikúru pôjdeš kedy?“ spýtala sa ma kamoška počas obeda, keď som sa jej pochválila tým, ako skvele som si svoj odchod na svadbu naplánovala. Ja som sa však, popravde, na manikúru nechystala, lebo s nechtami, rovnako ako aj so šatami, som bola nadmieru spokojná. Nechcela som však pred ňou vyzerať, že som totálne mimo ženských trendov, takže nakoniec, a len pár hodín pred odchodom na svadbu, som do nechtového štúdia, ktoré mi odporučila, teda šla.
Ako som sa tam počas čakania prehrabávala vo vzorkách lakov, pristavila sa pri mne asi štvor- či päťročná slečna.
„Ideš aj ty na manikúru?“ spýtala som sa s úsmevom dievčatka, ktoré sa predtým aspoň desať minút okolo mňa obšmietalo a okúňalo sa priblížiť.
„Ja nie, ale maminka,“ odpovedalo mi úprimne a od manikérkinho stola sa na nás usmiala sympatická brunetka.
„A aký lak si jej vybrala?“ pokračovala som v konverzácii, keď som od tej sympatickej mamy pri stole zachytila signál, že sa jej dcére môžem ďalej venovať.
„Sama si vybrala,“ povzdychlo si dievčatko. Zrazu akosi posmutnelo a mne to prišlo tak, že preto, lebo jeho sa na názor nikto nespýtal. Pomyslela som si, že asi by ho potešilo, keby niekoho zaujímalo, akú farbu by si vybralo ono. Okej, nie pre seba, ale pre mamu alebo kohokoľvek iného, kto si už nechty lakovať môže.
„A mne by si teda vybrala akú farbu?“ podala som jej vzorkovník. Dievčinke sa v momente rozžiarili oči a ja som bola šťastná, že som ju dokázala opäť rozveseliť. Prezerala si dôsledne všetky farby, akoby šlo o veľmi dôležitú vec, a nakoniec ukázala na farbu, ktorá bola najružovejšia zo všetkých ružových vzoriek.
„Nechaj tetu, zlatko,“ ozvala sa mama vo chvíli, keď postrehla, že mne pri pohľade na tú krikľavú farbu došli v rozhovore s jej dcérou akékoľvek ďalšie slová. Našťastie som už bola v poradí na manikúru, tak som sa dievčatku poďakovala za jeho radu a presunula sa k stolu. Dúfala som, že pokiaľ dôjde k tomu, aby som si vybrala farbu laku, dievčatko s mamou odídu. Moja malá nechtová poradkyňa sa totiž okolo mňa stále obšmietala, akoby nenápadne sledovala, aký lak si nakoniec dám. Samozrejme, že ten ružový som si dať nemohla. Veď ma jej mama práve nazvala „tetou“. A „tety“ ružové laky asi už nenosia.
Dievčatko s mamou sa však stále nechystali odísť a mne postupne dochádzalo, aké dôsledky by mohlo mať, keby som si pred očami tej malej slečny dala nakoniec inú farbu. Ja som sa jej predsa spýtala na názor. Síce len zo žartu, ale ona s celým svojím detským zanietením a úprimnou pozornosťou mi tú farbu vybrala. Robila to najlepšie, ako mohla, a bola maximálne spokojná, keď som sa jej poďakovala. Hrdá, že mi pomohla. Pre ňu to bola veľmi dôležitá úloha a mala pocit, že si ju splnila stopercentne.
„Akú farbu teda chcete?“ prišla rozhodujúca otázka.
„Ja fakt neviem,“ povedala som zúfalo a asi aj dostatočne nahlas, lebo od vedľajšieho stola som počula, ako sa malé dievčatko chváli svojej mame, akú krásnu farbu mi vybralo.
A tak som teda šla na tú typickú slovenskú svadbu na vidieku s výraznými ružovými nechtami. Nemohla som tú malú sklamať...
