Keď chlap miluje... svoje auto

Autor: Marianna Petrová | 4.10.2016 o 23:15 | (upravené 5.10.2016 o 21:15) Karma článku: 3,13 | Prečítané:  802x

Pohoďák je správny chlap. Podnikateľ, ktorý nespyšnel. Rozumný, skromný a poctivý. Úžasne sa stará o rodinu, priateľov, životné prostredie a samozrejme o svojich klientov. O čo sa však stará najviac, je jeho auto.

Majú dlhoročný vzťah. Nespoľahlivá potvora. Miluje ju. 

Vyhliadol si ju v nejakom autobazári, keď mal on pred štyridsiadkou a ona dvadsať. Keďže to bola láska na prvý pohľad, inak obozretný Pohoďák veľmi neskúmal jej stav a po veľmi laxnom obhliadnutí interiéru aj exteriéru si Potvoru z bazáru hneď vzal. Prišiel sa mi s ňou pochváliť a mne bolo hneď jasné, že presviedčať ho na iné a lepšie auto by bolo prenáramne zbytočné.

„Je to originálne, má šmrnc, stačí mi, nové by mi aj tak na parkoviskách pooškierali,“ pamätám si Pohoďákovu obhajobu jeho lásky počas medových týždňov, keď sa začal slastne prevážať po Bratislave. Klientov odrazu stíhal vybavovať viac, rýchlejšie a hlavne pohodlnejšie. Bol spokojný ako dieťa v Disneylande, takže jeho rachotinu nikto z blízkych neriešil.

Lenže to bolo dávno, povedzme že pred šiestimi rokmi.

„Predstav si, čo sa mi stalo. Iskril som po ulici!“ pochválil sa mi počas jednej oslavy, na ktorej sme sa po nejakom čase potom stretli. Odpadol mu výfuk a pre neho aj zopár kamošov, ktorých viezol, to bola ohromná sranda. Potom som sa od nejakých spoločných známych dozvedela, že Potvora mu vypovedala službu priamo u automechanika na dvore a do garáže ju jednoducho museli dotlačiť.

 „Najradšej ma necháva v štichu hneď po tankovaní. Pumpy sú jej obľúbené miesto. Tam to proste nejde,“ zvykol  Pohoďák zabávať svojich známych historkami o tajomných zlyhaniach motora. Keď si niekto trúfol povedať mu, že to auto mu zo života robí peklo a mal by sa ho zbaviť, prechádzal do absolútnej „autoobrany“. Vraj vďaka nemu šetrí čas, nové nepotrebuje a na také, aké by chcel, aj tak nemá peniaze.

Samozrejme, že prehováraním na novú káru som ho neúnavne bombardovala aj ja. „Nemôžem ju predať, mám ju, potvoru, rád,“ povedal mi, keď mi telefonoval zo železničnej stanice v akejsi Hornej Dolnej, kam sa síce na aute doviezol, ale odtiaľ už musel ísť vlakom. Bolo to tristo kilometrov od Bratislavy, v dedinke v kopcoch, ďaleko od akéhokoľvek väčšieho mesta. Bola krásna slnečná nedeľa a jemu tam v tom romantickom prostredí ubehla hodina márnej resuscitácie auta pomerne rýchlo. Nechcel si to pripustiť, ale Potvora ho znova nechala v štichu.

Najskôr zháňal po telefóne a po priateľoch nejaký servis. Potom odťahovku. Na všetko dlho čakal, lebo veď nedeľa a veď lebo večer. Pohoďák nie je žiaden temperamentný nindža, a tak sa ani nerozčuľoval, ani nenadával, len trpezlivo čakal a zisťoval si posledný vlak domov. V servise mu nevedeli nič povedať, ale spísali preberací protokol, vymenili si telefónne čísla a Pohoďák sa vydal na dobrodružnú cestu vlakom.

Do servisu... no, servis. Tak to volám ja. Pohoďák to nazval tuším dielňou, ktorú mal tam v tom malebnom horskom mestečku otec so synmi. Rodinný podnik, ktorý by si pre ľudský prístup a ochotu obľúbil hneď každý. Každopádne, celý nedočkavý tam Pohoďák volal hneď v pondelok, ale stále mu nevedeli povedať, čo autu vlastne je. To sa dozvedel až v piatok. „Elektronika,“ povedal mi na obede, ale bez akéhokoľvek prejavu radosti, lebo chlapci v servise nevedeli na tú jeho originálnu starinu zohnať nejaký kábel. Zohnali ho až po dvoch týždňoch, aj ho už objednali, ale Pohoďák sa stále netešil. Súčiastka do dielne z akýchsi nevysvetliteľných príčin nedošla a chlapci museli objednať novú. Potom mal Pohoďák narodeniny, tak som mu telefonovala, a po krátkej gratulácii sa vypytovala na jeho kauzu. „Hej, súčiastku už majú, teraz je ich elektrikár na dovolenke,“ oznámil mi nešťastne, no ja som sa nekompromisne rozrehotala. (Prepáčte mi to všetci, viem, že keď sa pokazí auto, nie je to vôbec na smiech, ale akékoľvek prejavy ľútosti nemá Pohoďák jednoducho rád a ten jeho príbeh sa začínal podobať na komickú telenovelu.) Chcel sa na tých mechanikov hnevať, lebo na auto čakal už dva mesiace, no nemohol. Podľa toho, ako mi ich prácu a snaženie opisoval, fakt robili, čo mohli. Medzitým sa nad ním zľutoval nejaký kamarát a požičal mu auto svoje. Krajšie, aké bolo to jeho, aj spoľahlivejšie. Pohoďák konečne zistil, ako veľmi potrebuje normálny život s normálnym autom. A kým som sa ja na jeho historkách zabávala (fakt mi prepáčte) už dva mesiace, diali sa v jeho auto-moto vzťahu iné veci.

„Čáááu, poď na chvíľu dole,“ zavolal mi nedávno do práce. Prišiel na aute. Konečne na svojom. Novom! Kúpil si! Potvoru ešte stále nemal doma. „Mal som to auto vyhliadnuté už dlhšie. Ale váhal som, lebo to nie je presne to, čo chcem. Stále ho tam však mali, tak som ho vzal, aby mi ho nevyfúkol niekto iný,“ opísal mi zrod svojho nového začiatku v skratke a ja som mu tak úprimne závidela, až som sa po novom aute zatúžila poobzerať aj ja.

Kedysi dávno som sa kdesi čosi dočítala o tom, že chlapi vraj milujú potvory. Nuž, asi to napísal niekto, kto s tým má skúsenosti a kto sa v tom fakt vyzná. Mňa však potom zaujímalo aj to, dokedy ich dokážu milovať. Čo sa musí stať, aby ich milovať prestali. To som sa už nikdy nikde nedočítala. Ale už to asi tuším. Ak milujú potvory tak, ako napríklad milujú svoje autá, milujú ich dovtedy, kým sa sami nepresvedčia, aké skvelé je mať niečo, o čo sa síce treba vzorne starať, ale nemusia to donekonečna opravovať. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?