Tetovačka

Autor: Marianna Petrová | 22.11.2016 o 0:21 | (upravené 24.11.2016 o 19:52) Karma článku: 6,56 | Prečítané:  352x

Príbehom, ktorý si teraz prečítate, by som rada vzdala hold všetkým dobrým ľuďom vo svojom okolí, ktorí vychovávajú deti. Robíte to super.

Bola som na návšteve v menšej obci neďaleko Bratislavy. Hostitelia, dlhoroční kamaráti, ma vyslali do obchodu. Vlastne by šli aj oni sami, ale odkedy sa začal ich malý syn zaujímať o to, čo všetko sa dá doma zhodiť alebo rozbiť, musia ho strážiť ako prezidenta a svoj byt chrániť ako Pentagon. Vychystať sa do obchodu s ním či bez neho by bolo na dlho a tak som sa ponúkla, že po smotanu do omáčky skočím ja.

Chcela som aj niečo sladké ku káve po obede a pre rodičov kvalitné víno. Zaslúžia si. Pre malého, ak sa podarí, farbičky. Rád kreslí. Síce najradšej po bielej skrini v spálni rodičov, ale snáď prispejem k tomu, že si časom obľúbi aj čmáranie do zošita.

„Dobrý deň,“ pozdraví ma so širokým úsmevom už suseda na schodoch. Trochu si ma premeria až po päty, ale asi preto, lebo ma v tej bytovke ešte nevidela, alebo preto, že mám krátku letnú sukňu a vonku už leto dávno nie je.  

Kráčam si po chodníku, míňam zopár ľudí, rodinku na bicykloch. Všetci si ma všimnú, usmejú sa a mne sa to páči. V takej peknej dedinke sa každý s každým pozná a keďže mňa tam ešte nevideli, chcú byť k návšteve niekoho z nich slušní a milí. Alebo len zo seba vyžarujem čosi ako pozitívnu energiu, či dokonca prirodzený šarm, ktorým ľudia tak nejako prekypujú, keď im je dobre.

Vchádzajúc do obchodu zaujmem nejaké dieťa aj staršieho pána v obleku. Pri pulte so sladkosťami sa pri mne zastaví predavačka a hádajte čo. Aj tá sa usmieva. Priam súcitne sa ma spýta, či mi môže pomôcť, a usmievam sa už aj ja. Pozornosť cudzích ľudí by polichotila každému a nie je predsa žiadnym hriechom cítiť sa ako hviezda. Z času na čas je to fajn.

S úsmevom ma víta aj kamoška, keď sa vrátim zo svojej nákupnej výpravy a podávam jej smotanu. „Zavádzaš nám na dedine nové trendy?“ nasmeruje ma chichotajúc sa do zrkadla a ja okamžite pochopím všímavosť tých ľudí vonku. Na pravej nohe, kdesi pod kolenom, mám nakreslený domček. K domčeku vedie zo zadnej strany lýtka cestička z oboch strán lemovaná stromami. Sú to veľmi veľké stromy, také gigantické topole. Domček má aj veľký plot a komín, z ktorého až po koleno stúpa dym. Strecha je tradičná so škridľami a pod oknami sú tuším nejaké kvietky. Trochu rozmazané a skoro rovnako veľké ako tie stromy popri ceste, ale zámer nakresliť tam tulipány je jasný.

Malý slovenský Picasso je talentované dieťa. Myslela som si, že keď som sa pred obedom na chvíľu pohrúžila do surfovania po internete a on mi čímsi kreslil po nohe, že je to tá jeho tupá ceruzka. Tupou ceruzkou na kožu nič poriadne nenakreslíte. Toto mám už s deťmi vyskúšané. Zostanú vám možno sivé čiary, ale tie ani nevidieť.

Picasso ma potetoval perom. A ja som tomu, čo ten malý expert robí, nevenovala absolútne žiadnu pozornosť. Nabudúce už budem. Človek nikdy nevie, aké úžasné veci dokážu deti vymyslieť, keď si ich dospelí nevšímajú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Lunter - ľudská tvár vzbury proti establišmentu

Svojím profilom Luntner predstavuje prijateľného kandidáta

PRIMÁR

Možno telu za víkend splatiť nedostatok spánku a pohybu?

Ako vníma veda víkendové dobiehanie spánkového dlhu.


Už ste čítali?